Kazuistika zo zdravotnej dokumentácie

67-ročná pacientka s Parkinsonovou chorobou žije v rodinnom dome spolu s manželom, s vydatou dcérou a s jej rodinou.

Je dispenzarizovaná v ambulancii neurológa, kde chodí v pravidelných intervaloch raz za pol roka na kontrolu. Pracovala ako predavačka, toto povolanie ju bavilo hlavne pre prácu medzi ľuďmi. Parkinsonovu chorobu má diagnostikovanú približne 9 rokov. Má problémy s chôdzou (hlavne „zamŕzanie chôdze“), preto potrebuje doprovod manžela pri chôdzi mimo domova, čo „ťažko znášam, že už v istých situáciách som odkázaná na pomoc iných“.

Vadí jej, že sa v dôsledku zhoršenej chôdze nemôže angažovať v klube dôchodcov, chodiť na sväté omše do kostola a navštevovať divadelné predstavenia tak, ako by si priala. Zároven jej vadí aj to, že keď sa zúčastňuje spoločenského alebo kultúrneho podujatia, vzbudzuje pozornosť, až údiv okolia svojou nápadne zmenenou chôdzou.

Tak isto redukuje svoju účasť aj na rodinných stretnutiach, pretože je jej do plaču, keď sa jej príbuzní pýtajú, ako sa má a komentujú jej stav slovami „i napriek chorobe dobre vyzeráš“, „buď rada, že sa takto držíš, môže to byť aj horšie“, „nemáš sa na čo sťažovať, veď sa o teba doma starajú“.

Tieto, pre ňu veľmi nepríjemné skúsenosti, komentuje s plačom a slovami „ťažko je okoliu sa vžiť do prežívania mojich problémov a preto o nich ani nechcem hovoriť“.

Je členkou klubu pacientov s Parkinsonovou chorobou. Na stretnutia členov klubu odmieta ísť preto, že nechce manžela zaťažovať jej doprovodom. Manžel je ochotný jej pomôcť, niekedy sa jej zdá, že až prehnane.

Nedovolí jej doma nič robiť (napr. umyť riad, žehliť, variť), aby nespadla a neporanila sa. Pacientka sa cíti nepríjemne, že mu narušuje jeho aktivity a veľmi ju hnevá aj to, že jej manžel „zakazuje robiť domáce práce, ktoré zvláda bez pomoci“.